Čtyři svíčky

Kde bolo, tam bolo,
boli raz štyri sviečky.

Tak veľké bolo ticho okolo
nich, že bolo jasne
rozumieť tomu, čo si
navzájom rozprávali.


Prvá povedala:

- JA SOM MIER.

Ale ľudia nie sú schopní
ma udržať pri živote. Myslím si,
že vyhasnem?

Onedlho len
tenký pásik dymu
pripomínal niekdajší
žiarivý plameň.

Druhá povedala:

- JA SOM VIERA!

Žiaľ, ľudia
ma považujú za zbytočnú. Nemá zmysel,
aby som ďalej horela...

V nasledujúcej chvíli
Jemný vánok zahasil
plameň.


Smutne sa ozvala
tretia sviečka:

- JA SOM LÁSKA

Už nemám silu ďalej horieť.

Ľudia sa nestarajú
o mňa, nestarajú sa o to,
ako veľmi ma potrebujú...

A tým aj vyhasla.
Zrazu vstúpilo jedno dieťa. Keď
Uvidelo tri vyhasnuté sviečky,
skríklo:

- Ale čo sa vlastne stalo?
Veď vy by ste
mali horieť
večne...!

V beznádeji
zrazu začalo plakať.
Vtedy sa ozvala štvrtá sviečka:

- Neboj sa! Kým ja mám
plameň, môžeme opäť
zapáliť
ostatné sviečky.

JA SOM NÁDEJ!

Oči dieťaťa sa zaskveli. Schytilo
ešte horiacu sviečku a jej plameňom
oživilo
ostatné sviečky.

Daj Pane,
aby v nás
nikdy
nevyhasla
nádej...!